Splnený sen

Písal sa rok 1967 a ja som nastúpila s veľkou radosťou do školy.  Či som sa tešila, to snáď nemusím ani spomínať. Mama ma priviedla do prvej triedy, kde som uvidela svoju prvú pani učiteľku, druhú mamu, pani Rosinovú Máriu.  Jej úsmev, vzťah a čas, ktorý venovala nám malým „vyplašeným“ deťom mi utkvel v pamäti až dodnes. To bol možno prvý moment, že som si povedala: „Aj ja chcem byť u iteľkou v takej peknej škole, aj ja chcem byť ako ona.“ To boli iba sny malej prváčky.

Roky ubiehali a ja som bola už piatačka. Myslela som si, že pani učiteľka nás bude učiť až do deviateho ročníka. Bol to omyl. „Mojou druhou mamou“ a triednou učiteľkou sa stala pani učiteľka Elena Bullová, ktorá nás učila zemepis a dejepis. Bola prísna, v klasifikácii spravodlivá, ale dala nám do života rady a toľko lásky k deťom, ktoré aj po rokoch využívam aj ja pri svojom vzťahu k deťom. Veľmi som si ju vážila ako učiteľku, aj keď niekedy sa stalo, že sa na mňa nahnevala.

Už vtedy sme sa hrávali s kamarátkami na učiteľky, popísali sme si zošity s menami spolužiakov, utvorili si malý klasifikačný hárok a napodobňovali naše učiteľky – Marinčákovú, Šarmírovú, Hrdličkovú... Boli to krásne detské časy!

Po skončení základnej školy som už bola presvedčená, že aj ja budem učiteľkou. Ani vo sne mi nenapadlo, že sa po niekoľkých rokoch na školu vrátim. Vyštudovala som Pedagogickú fakultu v Trnave s odborom slovenský jazyk – občianska výchova. Už počas štúdia na vysokej škole sme mali prax a ja som si vybrala, že pôjdem na „svoju prvú školu“, ale už nie ako dieťa, ale už ako „učiteľka“, aj keď nie v pravom slova zmysle. Na škole ma prijali veľmi dobre, hlavne pani Mičková a pán Šaškovič, ktorý mi boli cvičnými učiteľmi pre slovenský jazyk a občiansku výchovu. Dodnes mám odložené prípravy z hodín, poznámky a rady, ktoré som sa od nich naučila, a ktoré využívam aj dnes pri svojom povolaní.

Veľmi som sa obávala hlavne p. Šaškoviča, ktorý ma učil občiansku výchovu. Je pravda, že som sa nemala čoho, lebo je iné, keď som s ním hovorila ako dieťa, a potom už ako dospelá osoba. Jeho metódy práce využívam aj ja na hodinách občianskej výchovy.

Dni plynuli a ja som už bola vyštudovaná učiteľka. Mojím prvým učiteľským miestom bola ZŠ v Modre. Bol to ťažký rok, skoré vstávanie, cestovanie, neskoré príchody domov. Tak som si povedala, že musím s tým niečo urobiť. Prišla ponuka ísť na VII. ZŠ alebo na SOU v Trnave. Všetci najbližší v rodine mi hovorili, aby som radšej išla na „Sedmičku“. Dodnes si pamätám mamine slová: „Veď tá škola patrí medzi najkrajšie v Trnave, poznáš tam pani učiteľky“. Bola som už dávno rozhodnutá, ale najviac som sa obávala, ako ma prijmú už ako kolegyňu.

Prišiel august a ja som sa mala prihlásiť u pána riaditeľa. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma prijal p. Marek, ktorý ma učil technické práce! Kolená sa mi triasli, nevedela som mu ani povedať, čo učím. Po čase tréma a strach zo mňa opadli, ale ja som sa už tešila, ale aj bála, ako ma prijmú ostatné moje bývalé pani učiteľky a teraz už aj kolegyne.

Ako s prvou som sa stretla s mojou triednou p. Bullovou. V duchu som si povedala: „Aspoň, že ona je tu, snáď mi pomôže a bude taká ako pred mnohými rokmi, keď som bola jej žiačkou.“ Postupne som zistila, že mojimi kolegyňami sú p. Šarmírová - učila ma starostlivosť o dieťa, p. Andris – fyziku, p. Hrdličková – výtvarnú výchovu, p. Gubrická – telesnú výchovu a p. Šaškovič – občiansku výchovu. Mala som veľkú trému pri stretnutí s nimi. Ani neviem prečo? Hneď od začiatku ma prijali v kolektíve medzi seba. To bol ten najkrajší pocit, ktorý sa nedá ani opísať, pre mňa ako budúcu učiteľku. Vážila som si ich spoluprácu, pomoc, rady, ktoré som mohla využívať pri svojej práci. Najväčšie prekvapenie bolo, keď mi navrhli, aby som si s nimi potykala. Tie pocity sa nedajú slovami vyjadriť, aby som im povedala menami Elenka, Janko, Zdenka, Oľga, Marta, Dušan...

Rozprávala som sa s nimi tak, len aby som im nemusela povedať napr: „urobíš, prídeš...“ Stále som ich brala ako mojich učiteľov a nie ako kolegov. Po čase som si zvykla a dnes práve oni, ktorí ma učili, patria medzi mojich najlepších priateľov.

Najkrajší zážitok však bol, keď sme mali stretnutie po rokoch zo základnej školy. Niektorí spolužiaci vedeli, že učím na „našej škole“, tak sme jej hovorili. Pýtali sa ma, či príde triedna. Ja som im na to odpovedala: “Áno, Elenka príde.“ Všetci skríkli: „Smola, (tak ma prezývali) ty si tykáš s pani učiteľkou Bullovou?“ A ja som ako taká „pubertiačka“ zamachrovala: „Áno, Elenka, Dušan, Zdenka, Janko ... sú moji kolegovia.“ Nechceli veriť. Možno ani ja.

Hoci na škole pôsobím už dvanásť rokov, často sa mi vybavia spomienky z detských čias na triedy, do ktorých som chodila, a v ktorých teraz „Učím.“

Som vďačná za to, že mi život priniesol krásne chvíle strávené na škole a dovolil mi splniť môj dávny detský sen „stať sa učiteľkou v peknej škole.“

                                                                                                      Mgr. Ingrid Čavojská, učiteľka slov. jazyka a etickej výchovy

Súčasní učitelia, ktorí boli žiakmi tejto školy (zľava): s. Krejčiová, p. Čavojská, p. Jalovcová, p. Marcinčinová, p. Behúl, s. Hírešová, p. Zetochová, p. Kamenárová, s. Šámajová