Zo spomienok prvého riaditeľa ZŠ Mgr. Vojtecha Mištinu
V živote sú medzníky, pri ktorých sa pozastavíme a pospomíname. Takýmto medzníkom je aj 40. výročie vzniku VII. ZŠ na Námestí Slovenského učeného tovarišstva. Ani sa mi nechce veriť, že je to už 40 rokov, čo do tejto budovy, voňajúcej novotou, vkročili prví žiaci, prví pedagógovia. Začali sa písať prvé písmená v kronike školy a jej história. Písal sa rok 1964 – 1965.
Začiatky boli veľmi komplikované hlavne po stránke zabezpečenia prevádzky školy i po stránke zabezpečenia výchovno - vzdelávacieho procesu a riadenia školy. Išlo o novozriadenú školu s vytvorením novej rajonizácie. Žiaci prichádzali z rôznych škôl, s rôznymi návykmi, vzájomne sa nepoznali. Nebol to jednoliaty kolektív. Ten sa musel začať formovať. Aj učitelia prichádzali z rôznych škôl. Bolo potrebné formovať, usmerňovať a zjednocovať požiadavky, aby sme úlohy, ktoré stáli pred nami, zvládli čo najlepšie.
Situáciu skomplikovala i tá skutočnosť, že keď malo prísť k slávnostnému začiatku školského roka 1964 – 1965, zistilo sa, že kanalizácia, na ktorú by sa škola napojila, neexistuje, a preto vyučovanie v tejto škole nebolo z technických dôvodov možné.
Preto škola pripravená po organizačnej stránke uskutočnila otvorenie školského roka spoločne na III. ZŠ (dnešná Obchodná akadémia). Žiaci boli rozmiestnení na III. ZŠ, IV. ZŠ a I. ZŠ, ktoré nám poskytli dočasný azyl. Vyučovanie sme mali zabezpečené v druhej zmene. O zabezpečení výchovno - vyučovacieho procesu v takýchto podmienkach, keď sme mali žiakov rozmiestnených na troch od seba vzdialených školách, nebudem radšej hovoriť
Všetko má však svoj koniec. Problém sa vyriešil tak, že dočasne, než bude vybudovaná kanalizácia na Špačinskej ceste, bol v areáli školy pri vchode zakopaný veľký cisternový vagón, do ktorého bola napojená kanalizácia školy.
Tak sme sa po mesiaci mohli nasťahovať do nových priestorov a začať normálne pracovať. Ako pri všetkom novom, začínajúcom, prichádzali postupne aj ďalšie problémy. Popri hlavnej úlohe zabezpečenia výchovno - vzdelávacieho procesu bolo potrebné súbežne vytvárať aj materiálne zabezpečenie tohto procesu (vybavenie kabinetov učebnými pomôckami, dopĺňať zariadenie školy, v nemalej miere odstraňovať aj kolaudačné závady a pod).
Vraví sa, že prostredie vychováva a tvorí charakter človeka. To naše prostredie (vidím ho pred sebou) bolo strašné. Neoplotený areál. Po stavbároch ostala zbagrovaná, zaprášená, zablatená plocha bez kúska zelene, so zvyškami stavebného materiálu.
Za pomoci odborníkov sme vypracovali projekt výsadby a úpravy areálu a s pomocou rodičov, patronátnych závodov, učiteľov a v čase mimo vyučovania a voľných dňoch nám z roka na rok vyrastal pred očami park s okrasnými kvetinovými záhonmi, trávnatými plochami, ihličnanmi, listnáčmi, odpočívadlami, ihriskami a pod. Materiál sa kupoval za peniaze zo zberu a prispeli aj Technické služby mesta Trnava. Dnes si kladiem otázku: Kde sa vzala taká iniciatíva, ochota dobrovoľne, bez väčšieho presviedčania rodičov, učiteľov, žiakov i pomocného personálu zapojiť sa do pomerne náročných úloh? Mal som šťastie, že to boli prevažne učitelia, ktorí svoje zamestnanie brali ako poslanie a svojím príkladom strhli a ovplyvnili aj rodičov i žiakov.
Predstavte si krásnu zeleň, stromy, okrasné kry, kvitnúce záhony a kvetinové plochy. Raňajší príchod detí do prostredia, kde sa ozýva spev vtáctva, ktoré si tu v korunách stromov našlo tiež svoj domov. Aj to bol impulz pre rodičov zapájať sa stále viac do spolupráce so školou. Áno, kto chce zapaľovať, musí sám horieť a to sa konalo obojstranne. V jednote požiadaviek a cieľov vznikla tá veľká iniciatíva a ochota, ktorá sa stupňovala po každom dokončení diela, ktoré bolo často ocenené vyznamenaniami regionálnymi i vyššími štátnymi orgánmi. Nerobili sme to však pre nejaké súťaže či záväzky, ale preto, že sme chceli predovšetkým pre našich žiakov i pre seba vytvoriť zdravé, estetické životné prostredie, ktoré má na žiakov pôsobiť výchovne i náučne. Preto sme do projektu vložili aj takú formu, s ktorou sa žiak stretol vo vyučovacom procese vo vlastivede, v prírodopise a mohol ju názorne pozorovať počas štyroch ročných období.
Pochopiteľne, že spolu s týmito ekonomicko - hospodárskymi úlohami sme zároveň zaisťovali aj pedagogicko - výchovné úlohy. Spočiatku to šlo veľmi dobre. Pomerne rýchlo sa tvorili triedne kolektívy, zjednocovali sa požiadavky ako na žiakov, tak i na učiteľov, nadviazala sa dobrá spolupráca s rodinou. Aj priestorové podmienky boli vyhovujúce. Počet žiakov zodpovedal počtu učební. Pristúpili sme k budovaniu učební pre odborné i jazykové predmety, hlavne ich technickým vybavením a audiovizuálnou technikou. Chýbajúce odborné učebne pre pracovné vyučovanie sa riešili ich dostavbou.
Tu znova prichádza aktivita a pomoc zo strany ZRPŠ a závodov. Svojpomocne sa vybudovali dve učebne pre technické práce, jednu učebňu, dva skleníky a školský pozemok pre pestovateľské práce.
Priznám sa, že učebné osnovy pre pracovné vyučovanie sme viac prispôsobili na praktickú činnosť – využívať teoretické poznatky čo najviac v praxi, a to v praxi čo najbližšie k žiakovi. Žiaci na technických prácach sa podieľali na oprave školského zariadenia, zhotovovania výrobkov v prospech školy. Na pestovateľských prácach sme sa zapodievali pestovaním zeleniny a ovocia pre školskú jedáleň, tvorbou a údržbou školského areálu a hlavne dopestovaním priesad do kvetinových záhonov. Žiaci spájali teóriu s praxou, poznávali zmysel a úžitok svojej práce, čo v neposlednom rade prinášalo aj finančný efekt pre školu.
V dobrých podmienkach sa začali prejavovať aj adekvátne výchovno - vzdelávacie výsledky: Žiaci dobre pripravení pre ďalšie štúdium, úspech na športových, literárnych, výtvarných a iných súťažiach, na predmetových olympiádach.
Pozornosť sme venovali aj štúdiu jazykov. Hneď v začiatkoch okrem povinného vyučovania Rj vyučovali sme aj Nj, Aj, Fr, kvalifikovanými učiteľmi, žiaľ len ako nepovinné predmety.
Škola sa postupne dostáva do povedomia nadriadených školských orgánov a inštitúcií. Tak vznikla aj spolupráca s Výskumným ústavom pedagogickým, Pedagogickou fakultou v Trnave, Krajským pedagogickým ústavom. Po ich patronátom sme sa podieľali na výskumných úlohách, ako bolo napr. skupinové, diferencované i programované vyučovanie. Ministerstvo školstva nás poverilo výskumnou úlohou Vyučovanie matematiky množinovou teóriou.
Bolo to obdobie pre učiteľov veľmi náročné. Vyžadovalo si doplnkové štúdium, zavádzanie nových foriem a metód práce, náročnú prípravu na vyučovanie. Na školu prichádzali učitelia z iných škôl, pre ktorých sa pripravovali otvorené hodiny. Stovky a stovky takýchto hodín a seminárov pripravili hlavne učitelia I. stupňa, kde bolo ťažisko výskumných úloh. Nebolo týždňa, čo by sa neohlásila delegácia učiteľov zo škôl okresu i kraja.
S rastúcou popularitou k nám prideľovali aj návštevy zo zahraničia. Z tých najzaujímavejších to boli v pravidelných dvojročných intervaloch hospitačno - informačné návštevy učiteľov a školských pracovníkov z Japonska v počte 30 - 40 učiteľov z rôznych stupňov škôl.
Japonsko, technicky vyspelá krajina so silným ekonomickým potenciálom. čo ich privádzalo k nám na Slovensko? Odpoveď som dostal celkom jednoduchú. Zbierať poznatky a to, čo je dobré, uplatniť doma. Takto chodili po svete a prvýkrát aj k nám na Slovensko. Ich záujem bol zameraný na náš systém starostlivosti o žiaka, predškolskú prípravu, organizáciu práce, televízne a rozhlasové vysielania pre školy, vonkajšie vplyvy na výchovu zo strany mimoakolských zariadení a pod. Veľký záujem prejavili o naše učebnice odborných predmetov, atlasy, ich obsah, názornosť a grafickú úpravu. Výstava týchto učebníc bola vždy rýchlo rozobratá. Nás zas milo prekvapilo, že v ich učebniciach hudobnej výchovy boli začlenené aj naše ľudové piesne, ktoré nám aj zaspievali. V delegácii boli vždy zastúpení aj vysokí školskí funkcionári, ktorí nás pozývali na návštevu ich škôl. To pre nás však bolo nemožné, a tak kontakt sme udržiavali písomne a ich opakovanými návštevami.
Písomné kontakty sme tiež udržiavali s družobnou školou v Halle v bývalej NDR, s ktorou sme uskutočnili aj dvojtýždenné výmenné návštevy učiteľov a žiakov navštevujúcich vyučovanie Nj s cieľom zdokonaliť sa v danom jazyku. Žiaci bývali v rodinách žiakov a navštevovali aj vyučovanie na ich škole a opakovane oni u nás za účelom poznania našej krajiny.
Nakoľko mesto Trnava malo družbu s mestom Cassale Monferrato v Taliansku, vytvorili sa aj kontakty po školskej línii. Veľa by sa dalo ešte napísať, povedať o prvých začiatkoch školy. Snáď niekedy pri ďalšom výročí.
Po 25 rokoch pôsobenia na tejto škole prišla chvíľa odchodu do dôchodku. Môj odchod bol radostný i smutný. Radostný, že sme spolu s kolektívom učiteľov i žiakov dosiahli a urobili kus dobrej práce. Smutný, keď človek opúšťa to, čo má rád. Tie deti, ktoré po prvýkrát vedené rukou rodiča prichádzali do našej školy, vyrastali mi pred očami ako tie stromy, ktoré som každý jeden držal v ruke pri jeho výsadbe, aby rovno rástol a prinášal osoh. Tak aj tie stovky žiakov, ktoré sa vystriedali na škole, vyrástli a dnes sú z nich úspešní inžinieri, lekári, pedagógovia, právnici, politici, podnikatelia, majstri rôznych remesiel, poctiví robotníci atď.
Aj k Vám sa prihováram ako k tvorcom toho, čo sa na škole vybudovalo. Pamätáte sa na svojich učiteľov, prihovoríte sa im, aj keď ste tam vyššie? Pomáhate a vraciate škole to, čo Vám dala? Vzdelanie národa je najlepšou investíciou, ktorá môže zlepšovať ekonomické, materiálne, ale i duchovné postavenie národa. Pamätajte a pomôžte. Naše školstvo to potrebuje!
Vaše deti dnes sedia v školských laviciach. Musia sa pripraviť pre náročné úlohy. Na súčasnú školu sa kladú nové požiadavky, nové úlohy, vyžadujúce si novú organizáciu, zmeny štruktúry školstva, požiadavky na ovládanie jazykov, novej počítačovej techniky, aj zvýšené nároky na prácu učiteľa
Základná škola sa nazýva preto základnou, že dáva žiakovi základy pre ďalšie štúdium. Práve títo učitelia položili tento základný kameň vzdelávania i žiakom našej školy.
Za tých 40 rokov sa na škole vystriedala celá generácia učiteľov. My, ktorí sme začínali, dnes s prešedivelými vlasmi a chabou chôdzou sledujeme dianie na Vašej i našej škole. Chcel by som sa i touto cestou poďakovať všetkým žijúcim i nežijúcim spolupracovníkom, lebo úspechy, ktoré škola dosiahla, sú aj Vašou zásluhou.
Vďaka patrí tiež našim pokračovateľom za to, že na nás nezabúdajú. Každé pozvanie a kontakt so školou je „vodou, čo nás drží nad vodou“, takže i dnes, v deň jubilea, si môžeme povedať: NAŠA ŠKOLA
.
Mgr. Vojtech Miština, riaditeľ školy v rokoch 1964 - 1989