Spomienky bývalej žiačky

Vraví sa, že literárna tvorba je 10% talentu a 90% driny. K tomuto by som však chcela doplniť ďalší fakt -  dôležité je, či a kedy v sebe talent alebo túžbu písať objavíte a či Vás má kto podporiť. To sa, samozrejme, netýka len tvorby a umenia, ale akéhokoľvek iného koníčka i budúceho povolania.

Keď som s nadšením nastúpila do prvého ročníka základnej školy, pravdaže, nevedela som, čím sa budem zaoberať v dospelosti. Obdobie napätia pred písomkami a radosti z vydarených úloh sa mi v mysli zakotvilo vo forme chuti. Vždy, keď si spomeniem na školu, zacítim na jazyku chuť teplého kakaa so sladkým rožkom. Nie je to len tým, že takéto raňajky som mávala každú nedeľu, ale pre mňa je to chuť nevinnosti, nádejí a očakávaní obrovskej eufórie z budúceho života, z každého jedného dňa.

Nemáme veľa príležitostí uvedomiť si, akú veľkú úlohu v našom živote zohráva práve základná škola. Už keby sme navštevovali inú školu, učili by nás iní učitelia, ktorí by nás nemuseli podporiť v tom istom, mohli by sme sa uberať úplne opačným smerom. Mala som rada každý predmet a ťažko mi je povedať, ktorý najradšej. So základnou školou sa mi však najviac spája pani učiteľka Hrdličková. Viedla literárny krúžok, učila ma výtvarnú. Pôsobila na mňa magicky, spôsob, akým nás uvádzala do základov hry so slovom a textom, bol fascinujúci. Prvé literárne pokusy som vytvorila práve pod jej vedením a aj s jej pomocou. Nikdy nezabudnem na príbeh“ Ako som očistila slnečnú sústavu“ ,s ktorým som získala ocenenie v súťaži Literárny Kežmarok. Bol to prvý text, ktorý mi uverejnili v novinách.

Už prakticky od začiatku štúdia na gymnáziu mi bolo jasné, že mojím poslaním je písanie - žurnalistika a literárna tvorba. V roku 1995 som vydala zbierku poézie “Nepokojný ostrov“. Spolupracovala som s viacerými rozhlasovými stanicami a od roku 1996 som bola šéfredaktorkou Trnavských novín. Počas tohto obdobia som napísala svoju druhú knihu a prvú prózu „Ocino, bude to bomba!“. Okrem písania som sa začala intenzívne venovať aj maľbe, vystavovala som na dvoch výstavách.

Žijem v Bratislave a som veľmi rada, že môžem aspoň týmto spôsobom s hlbokou úctou poďakovať mojim vzácnym učiteľkám a učiteľom: pani Hrdličkovej, triednej učiteľke pani Mičkovej, triednej učiteľke na prvom stupni pani Tomečkovej, dejepisárke pani Uhlárovej, zemepisárke pani Bullovej, matematikárovi pánovi Šaškovičovi a všetkým ostatným. Nakoniec, vďaka matematike som sa naučila logicky myslieť, a to patrí medzi najdôležitejšie potreby dospelého človeka, najmä v mojej profesii.

                                                                                                                                                     Sabína Zavarská, bývalá žiačka