Spomienka pedagóga na odbornú učebňu výtvarnej výchovy

„Fíha! No toto!“

Asi takéto a ďalšie slová obdivu a spokojnosti som počúvala niekoľkokrát v týždni od žiakov.

Prečo? Spôsobila to odborná učebňa pre výtvarnú výchovu. V našej škole prebiehalo už niekoľko rokov vyučovanie tak, že sa žiaci na jednotlivé predmety sťahovali vždy do inej  miestnosti. To preto, že sme mali odborné učebne takmer pre všetky predmety.

Teda, keď mali žiaci napríklad hodinu literatúry, tak sa cez prestávku presťahovali do odbornej učebne Lv. Tam boli portréty našich i svetových spisovateľov, mapa nárečí na Slovensku, bola tam žiacka knižnica, rôzne potrebné slovníky, pravidlá slov. jazyka atď. Žiakom boli všetky tieto knihy podľa potreby k dispozícii.

Dlho by sme vymenovávali zaujímavosti tejto učebne. Žiaci sa vždy tešili, keď mohli mať vyučovaciu hodinu v nej.

Výkriky nadšenia „Fíha! No toto!“ patrili teda ďalšej novootvorenej odbornej učebni, učebni výtvarnej výchovy.

Prvé, čo „udrelo“ pri vstupe do miestnosti do očí, boli netradičné lavice. Neboli to vlastne lavice, ale maliarske stojany. Naozajstné maliarske stojany, pri akých maľujú naozajstní maliari!

Pracovná plocha sa dala upraviť z vodorovnej polohy do polohy šikmej až kolmej. Žiaci mohli pri práci sedieť alebo stáť. Sedeli na kovových stoličkách bez operadla, ktoré sa dali krútením dvíhať vyššie i nižšie.

Preto to bolo pohodlné malým piatakom i veľkým deviatakom.

Pri maľovaní sme mohli maliarske stojany ľubovolne zoskupovať. Využívali sme to hlavne pri kreslení podľa modelu. Pripravili sme si v triede napríklad dve skupinky ovocia i kvetov vo váze. Žiaci si posunuli stojany tak, aby každý z nich dobre videl na niektorý z modelov. Dobré to bolo, keď sme kreslili napríklad ľudskú figúru. Vtedy sme uložili stojany do kruhu okolo stojaceho i sediaceho modelu. Takto sme získali mnoho nových pohľadov na model. Každý výkres, každá práca bola iná.

Každý stojan mal pri pracovnej ploche miesto, kde si žiak uložil farby, vodu, štetec, tuš atď.

Na stenách odbornej u ebne sme mali liaty s posuvnými rámami. Do týchto rámov sme po hodine inatalovali tie najpodarenejaie práce. Verte, že ťažko bolo niekedy vybrať.

Tak potom žiaci rôznych ročníkov mohli obdivovať dvojrozmerné práce v rôznych výtvarných technikách. Boli tu kresby ceruzkou i tušom, bola tu maľba akvarelom i temperou, boli tu dekoratívne práce, práce s písmom. Zaujímavé boli rôzne kombinované techniky, napríklad koláže.

Na tejto výstave v rámoch vždy viseli i grafické práce žiakov. Grafiku robili žiaci vždy veľmi radi. Väčšinou to bol linoryt. Žiaci si sami vyrývali matrice. Neraz som obdivovala ich vytrvalosť a trpezlivosť, keď do linolea rydlami vyrývali čiarku po čiarke, plôšku po plôške. Všetko, čo malo byť na hotovej práci biele, muselo ísť preč ! Neraz skončila táto etapa práce boľavými pľuzgierikmi na detských dlaniach!

Vyrytá matrica sa natrie tlačiarenskou farbou a odtláča na papier, zväčša lisom. My sme však na škole tlačiarenský lis nemali. Žiaci si odtláčali svoje prekrásne dielka lyžicami, ručne.

Sviatkom pre žiakov i pre mňa bolo, keď sme dostali tlačiarenský lis! Práce sa vyrývali i naďalej ručne, veď takto to robili, robia i budú robiť akademickí maliari - grafici. Ale odtláčanie bola odteraz už hračka. Tá sa neraz nezaobišla bez „fúzov“ pod nosom od tlačiarenskej černe, i zašpineného svetra. „Fúzy“ sa umyli, sveter sa vypral, ale tá radosť z tvorivej práce pri vzniku originálov tou istou technikou, ako pracujú i umelci – tá radosť žiakov i moja bola na nezaplatenie.

Stačí! Stačí spomienok! Máme ich ešte veľmi veľa. Sú smutno - krásne. Smutné preto, že to všetko je už preč. A krásne preto, že to boli ozaj krásne zážitky. Žiaci odišli, prišli noví. I ja som odišla. Ale čo je horšie, „odišla“ i odborná učebňa výtvarnej výchovy aj s maliarskymi stojanmi. Prečo?

V okolí školy sa stavali nové činžiaky, pribúdali nové rodinné domy, žiakov pribúdalo. Taký maliarsky stojan zaberie totiž viacej miesta ako obyčajná lavica. Žiaci sa do triedy nevošli.

Ale počula som... Snáď to už môžem prezradiť! Počula som, že sa s takouto odbornou učebňou na škole opäť ráta. Potom opäť prídu žiaci do tejto učebne a povedia: „Fíha! No toto!“

                                                                                                                                     Mgr. Oľga Hrdličková, bývalá učiteľka výtvarnej výchovy